Vo svojich cestopisoch pozoruje Karel Čapek navštívené cudzie krajiny so zaujatím a úžasom takmer detským, sleduje ich podstatu a zvláštnosti, vyberá to najcharakteristickejšie a s neuveriteľnou ľahkosťou prenáša svoj dojem na čitateľov. Texty aj ilustrácie balansujú na hranici vážnosti a nezvládnuteľného veselia a zachytávajú krajinu výstižnejšie ako zdĺhavých sprievodcov.

Objaviteľský inštinkt autora vedie, aby sa vyhýbal najobvyklejším turistickým miestam a vyšliapaným cestám. Svojim sviežim, hravým, vtipu nakloneným pohľadom však dokáže objaviť prekvapivé a kúzelné stránky aj pri veciach známych, zdanlivo všedných.

Cesta do neznáma vyvoláva v autorovi aj v nás, ktorí ho na jeho pútiach nasledujeme, očarenie rozmanitostí sveta, euforický pocit bytia mimo určitého miesta a navracia nás k sebe samým – sú to chvíle dokonalého šťastia…

„Záhrady Alcázaru sú svojím spôsobom typické pre španielske záhrady; je tam síce všeličo, čo nie je nikde inde, napríklad baňos čiže klenutá kúpacia sieň doni Marie de Padilla, milenky kresťanského kráľa Petra Ukrutného. Hovorí sa, že vtedajšia zdvorilosť žiadala, aby dvorskí kavalieri pili vodu z jej kúpeľa; ale ja tomu neverím, pretože som videl máloktorého caballera v Seville piť vodu.“