„Nemala som sa narodiť,“ hovorí Iveta Bartošová o dni, keď nikým nečakaná uvidela ako jednovaječné dvojča svojej očakávanej sestry svetlo tohto sveta. Akoby ju práve tento zvláštny príchod na svet poznamenal na celý život. Akoby neustále mala pocit, že je niečím navyše, nechcená, nie plne hodnotná, o niečo oklamaná, prehliadaná, že vadí, že o jej život sa niekto usiluje, že ustavične musí o svoju existenciu do úmoru bojovať, že... Snáď preto sa v jej profesionálnom i súkromnom živote tak rýchlo striedajú prudké vzostupy a hlboké pády sprevádzané až sebazničujúcimi pokusmi.
Kniha, ktorej dal názov Ivetin základný životný pocit, vznikla na základe jej nutkavej potreby o sebe „všetko vypovedať až do konca“, pretože „potom sa mi možno konečne uľaví, nemôžem tú ťarchu stále nosiť v sebe“. Rozhovor s reportérkou Blesku Michaelou Remešovou, vedený na pokračovaní na chalupe v Južných Čechách na brehu Vltavy, je teda prvou Ivetinou naozaj úprimnou spovedou. Podáva o nej obrázok v celom jej doterajšom vývoji. Nič neskresľuje a nič netají. Hovorí všetko spontánne sama za seba. Aj keď občas príliš nerozlišuje medzi skutočnosťou a svojimi predstavami o nej. Až úplne „do konca“, ako chcela, svoj príbeh krásnej nešťastnej princeznej síce nedopovedala, lebo jej život zase nabral svoje zbesilé obrátky, ale ako mačka, obdarená deviatimi životmi, sa zo všetkých svojich problémov opäť spoľahlivo vylíže, ako verí autorka knihy. Knihy, ktorá je de facto jediným dlhým, vzrušujúcim rozhovorom.