Rok 1969 asi pre väčšinu ľudí zostane navždy v tieni toho predchádzajúceho. Žije tu s nami ale sto tisíc tých, pre ktorých bol tento rok úplne zásadný. Bol to totiž rok, kedy po prvýkrát otvorili oči do tohto sveta.

Je to zvláštny rok. Nikto nevie, čo má čakať. Ľudia sú rozpačití a opatrní. Upálenie Jána Palacha na chvíľu preberie národ z letargie, ale naozaj iba na chvíľu. V apríli strieda Alexandra Dubčeka na poste prvého tajomníka KSČ Gustáv Husák a začína obdobie normalizácie.

Určitá „normalizácia“ čaká aj krajina na západ od nás – festival vo Woodstocku je síce veľkolepý, ale hnutie hippies pomaly opúšťa javisko dejín a nastupuje generácia mladých pragmatických manažérov. Ešte stále však ľudia hľadia nahor ku hviezdam – veď rok 1969 je rokom, keď ľudská noha po prvýkrát vstúpila na povrch Mesiaca. To je okamih, keď sa celý svet na krátku chvíľu zomkne a uvedomí si, že ľudstvo je jeden celok, ktorému sa práve podarilo niečo neuveriteľné…

Ako vždy však pod povrchom svetových i lokálnych dejín tečie prúd každodenného života s jeho radosťami, starosťami i drobnými kuriozitami.

V Prahe sa ľudia rozčuľujú nad padajúcimi rímsami aj zvýšením cien u holiča. Vedci začínajú realizovať projekt pravidelného zimného sčítania netopierov a úroda chmeľu je mimoriadna.

Mladoboleslavská Škodovka začína výrobu Škody 100, do kín ide film Svetáci a Československo dvakrát poráža Sovietsky zväz na majstrovstvách sveta v hokeji v Štokholme.

Ponorme sa teda do roku 1969 – posledného záchvevu sladkých idealistických „šedesiatok“.