Kniha rozpráva o osude autorky, ktorá mala v okamihu prepuknutia druhej svetovej vojny 10 rokov a bola žiačkou jednej varšavskej všeobecnej školy. V septembri 1939 žila s rodičmi a bratmi v ul. Nowiniarskej. Museli sa presťahovať do geta, kde žili až do vypuknutia povstania. Nejakú dobu sa skrývala v bunkri na ul. Milej. V máji 1943 bola prevezená do koncentračného tábora Majdanek. Prešla aj tábory Osvienčim a Ravensbruck. Oslobodenia sa dočkala v tábore Neustadt-Glewe. Väčšina jej najbližších sa konca vojny nedočkala.
Autorka píše o svojich zážitkoch vo vyhladzovacích táboroch, popisuje aj svoj boj o život vo varšavskom gete. Jej popis je natoľko autentický, ako by ste počúvali rozprávanie blízkej osoby. Ukazuje život prostých ľudí, pravú tvár vojny, zbavenú hrdinsko-vlasteneckej masky, takmer s fotografickou presnosťou zobrazuje nacistickej katy a ich obete.
Na knihu nadväzuje krátky denník písaný v roku 1986, ktorý popisuje dojmy z návštevy miest, kde autorka strávila detstvo a prežila najhroznejšie chvíle v čase okupácie.