Tao smiechu študuje triky a techniky známych humorových veľmajstrov a analyzuje štruktúru humoru.

Všíma si, ako humor súvisí s tvorivosťou a slobodou a naopak ako je absencia humoru prejavom totalitného myslenia. Snaží sa ukázať, že humor nie je niečo, s čím sa niekto narodí a niekto nie, ale prachobyčajná ľudská zručnosť, ktorá sa dá naučiť, podobne ako jazyk. Niekto je k tomu talentovanejší, niekto menej, ale každý sa nejaký jazyk naučí. Rovnako tak sa každý môže naučiť humor. Potrebuje na to len vedieť, čo to je, ako sa to učí, ako sa to používa a prečo sa vôbec obťažovať.

Tao smiechu je príručka, podľa ktorej sa môže humor naučiť aj človek naskrz nehumorný.