Viedeň začiatku 20. storočia je plná umenia, hudby aj radikálnych myšlienok. Egon Schiele maľuje svoje modelky odvážnym novátorským spôsobom. Kto sú ale ženy, ktoré pozerajú z jeho obrazov?

Adele už nejaký čas pociťuje nutkanie, ktoré nedokáže popísať. Neodbytné chvenie v bruchu, všepriestupujúci nepokoj... Vari to necítia všetci? Tú naliehavú potrebu konať, dosiahnuť zmenu? Nemodlí sa za to, aby sa niečo stalo? Niečo, čo od základu zmení ich život?

„Gertrud, sľubujem ti... sľubujem, že jedného dňa, keď budeme starší, sa presťahujeme do Viedne a budeme žiť v krásnom byte. Len my, sami dvaja.“ Čím viac nad tými slovami Gertrude premýšľa, tým väčšiu váhu im prikladá. Po ničom inom netúži. Je to prísľub, ktorý si nenechá utiecť.

Pózovaním pre Egona sa Wally dostáva do hypnotického tranzu. Cítia oči, prízračné oči, ktoré si prezerajú jej telo. A intenzita tých pohľadov a z nich vyžarujúce presvedčenie, že im patrí, že ju môžu vlastniť, ju núti o to prenikavejšie hľadieť do očí Egonovi. Opláca jej to pohľadom plným porozumenia a rovnosti, zatiaľ čo jeho štetec zachytáva nielen všetko pred ním, ale aj medzi nimi.

Srdce Edith zviera neviditeľná ruka. Vidí seba samú v rozkvete, zahadzujúce staré predstavy o tom, kto je, a meniace sa v nové ja. Postaviť sa svojmu otcovi a svojej túžbe by ale znamenalo, že ten prerod utne v zárodku. Akokoľvek sa rozhodne, vždy pritom príde o kus seba. Rozhodnúť sa však musí.

Štyri ženy Schieleho života, ktoré sú navždy súčasťou jeho slávneho diela, rozprávajú svoj príbeh veľkej lásky, vášne a zrady, ktorým sú všetci neúprosne a neoddeliteľne navzájom spojení. Plameň v ich vnútri totiž dokáže nielen uchvátiť, ale aj spáliť…