Je to zvláštny rok. To prešľapovanie na mieste musí niekedy skončiť, ale teraz akoby nikto nevedel, ako z toho von. Rok po smrti Stalina a Gottwalda, šesť rokov po „víťaznom februári“. … Ako by sa nič nehýbalo. A predsa sa niečo deje.

V Československu vrcholí tretia vlna politických procesov a noviny stále píšu v najčistejšom „štýle 50. rokov“. Ale vo vzduchu je cítiť zmena. Niektorým to zatiaľ nedochádza. A iní nechcú čakať a skúšajú, kam až to pôjde. Ďaleko nie. Ale späť už aj nie.

Praha má v tom čase prezývku „komunistická Ženeva“. Podobne ako tá švajčiarska je diplomatickou križovatkou, centrom politickej emigrácie aj miestom schôdzok tajných agentov. Sídlia tu medzinárodné organizácie: Svetová rada mieru, Medzinárodná organizácia novinárov, Medzinárodný zväz študentstva…

Na medzinárodnej scéne sú zrejmé známky uvoľňovania. Chruščovovské topenie v Sovietskom zväze prináša aj úvahy o „mierovej spolupráci krajín s rôznymi systémami“. Aj prejavy československých straníckych a vládnych činiteľov sa nesú v znamení väčšej zmierlivosti.

Nálada v spoločnosti sa mení. V obchodoch je toho predsa len viac a ceny sa znižujú. Väčšiu voľnosť dostáva „ľudová zábava“. Plesy, šibrinky, veselice. Tancuje sa – skoro všade. Otvárajú sa parky kultúry a oddychu. Ľudia si v minulých rokoch užili svoje. Teraz chcú normálne žiť. A na tom, čo je normálne, sa ešte väčšina zhodne.

V Československu sa toho roku narodí 269 769 detí. Osud ich poslal na svet v zaujímavom okamihu. Jeho odtlačok si ponesú v sebe. V štrnástich zažijú pražskú jar. A keď im bude tridsaťpäť, príde radikálny strih. Čas oponou trhol – a zmenený svet…