Volám sa Aspyn, pracujem v domove pre seniorov ako koordinátorka a mám svoju prácu rada. Ale keď dostanem za úlohu strážiť na vychádzkach jedného z našich klientov – teda hlavne jeho vnuka, ktorý ho bez ohlásenia pokojne odvezie z domova –, nie som z toho práve nadšená. Zvlášť keď zistím, že dotyčného vnuka dosť dobre poznám!

Dôvody, prečo by ma Troy Serrano nemal priťahovať:
Po prvé: Je protivný.
Po druhé: Pred viac ako desiatimi rokmi sme spolu chodili na strednú školu a nemôžem povedať, že by sme boli kamaráti.
Po tretie: Je to bývalý priateľ mojej kamarátky.
A takto by som mohla pokračovať ďalej.

Takže mám smolu a štyri hodiny týždenne musím prežiť jeho neznesiteľné povýšenecké správanie a vypočuť si nevyžiadané rady. Čoskoro ma však presvedčí, ako veľmi sa zmenil… Nakoniec si pomaly začíname rozumieť a naše vychádzky sa stanú niečím, na čo sa naozaj teším.
Čo sa deje so mnou?
Zrejme som nepochopila zadanie úlohy, ktorú som dostala. Pretože ten rozhodne nezahŕňal, že ma bude vnuk nášho klienta priťahovať, že keď v noci zatvorím oči, budem naňho myslieť a predstavovať si, aké by bolo sa s ním aspoň raz vyspať!
Nenávidím sa za to, že fantazírujem o chlapcovi, ktorý sa ku mne vôbec nehodí. O chlapcovi, ktorému som kedysi poškriabala auto kľúčom (to je na dlhé rozprávanie, ale zaslúžil si to).
Nič viac to nie je, len moja fantázia. Teda až do tej noci v bare, kedy sme na seba s Troyom náhodne narazili a všetky naše nahromadené frustrácie vyplávali na povrch.
Napriek tomu som presvedčená, že to vôbec nič neznamená.
Nie je predsa možné, aby chlapec, ktorého nenávidím, bol zároveň ten, bez ktorého nemôžem žiť!