Spomienky Hansa von Lucka sú v prvom rade rozprávaním o vojnových ťaženiach tohto mladého a schopného dôstojníka v službách nemeckého wehrmachtu. Čitateľ sa najprv zoznámi s tým, ako sa mladý muž v duchu rodinnej tradície rozhodol nastúpiť do Reichswehru, kde sa osudovo stretol s neskôr legendárnym nemeckým poľným maršalom Erwinom Rommelom, ktorého schopnosti veľmi oceňovali aj jeho protivníci. Hans von Luck sa počas vojny zúčastnil ako veliteľ práporu a neskôr pluku všetkých kľúčových ťažení nacistickej armády, najprv bleskového ťaženia do Poľska (1939), pod velením Rommela útoku na Francúzsko (1940), invázie do Sovietskeho zväzu (1941-1942) znovu pod velením Rommela zúčastnil ako veliaci dôstojník Nemeckého afrického zboru (Deutsches Afrikakorps) pamätných bojov v severnej Afrike (1942 – 1943) a na konci vojny zdieľal obranné boje nemeckej armády po zahájení úspešnej spojeneckej invázie v Normandii (1944). Krátko pred skončením vojny bol zajatý v bezvýchodiskovej situácii sovietskou armádou a odvlečený na Kaukaz, kde pracoval skoro až do konca svojho zajatia v gruzínskom pracovnom tábore v mestečku Tkibuli. Líčenie Hansa von Lucka nie je len klasickým rozprávaním vojaka o bojoch, ale svedectvom o vojnovej dobe očami z druhej strany barikády. O inteligencii a mimoriadnych schopnostiach autora svedčí okrem iného skutočnosť, že sa mu najvyšší predstavitelia nemeckej armády nebáli zveriť politickú misiu, ktorej cieľom bolo presvedčiť Adolfa Hitlera o nutnosti stiahnutia nemeckých armád zo severnej Afriky. Jeho svedectvo je dôkazom o rastúcich rozporoch medzi generálmi nemeckej armády a politickým vedením nacistickej ríše. Spomienky na ruské zajatie, ale aj na strety s protivníkmi odhaľujú hlbokú empatiu a uznanie von Lucka dokonca aj voči svojim protivníkom, ktorých dokázal nielen oceniť, ale prejaviť im aj svoj súcit.