Keby sme mali čo najstručnejšie charakterizovať krajinu Vysočiny, asi by bolo na mieste použiť slová nenápadnosť, skromnosť, umiernenosť. V žiadnej tunajšej oblasti nás neprekvapia dramatické prírodné scenérie, nikde neuvidíme oveľa viac než pomalé prelievanie vĺn polí, lúk a lesov. Hory tu tiež sú, ale nadobúdajú svoje výšky pozvoľna, takmer nepozorovane, ako by sa ostýchali nejako viac ohýbať pokojný horizont. Jediná prírodná dráma tu píše počasie.

Zpráve vypovedaných viet by sa niekomu mohlo zdať, že ide o krajinu nudnú, ale to ani náhodou, jednoducho len bola reč o celku. Mnohotvárnosť Vysočiny je dosť hlboko skrytá v tej nenápadnosti a to prináša trochu problém – odhalí sa len tomu, kto bude ochotný venovať jej čas, kto sa o ňu skutočne začne zaujímať.

Z hľadiska horopisného je Vysočina prakticky zhodná s územím Českomoravskej vrchoviny. Tento náš najrozľahlejší horopisný celok zároveň patrí k najstabilnejším častiam Českého masívu; treťohorné vrásnenie ho podstatne nepoznamenalo, skôr len oživilo zarovnaný povrch poklesy a výzdvihy. Vrchovina má vyklenutú centrálnu časť, od ktorej sa terén stupňovito znižuje smerom k okrajom, a voči svojmu okoliu je najčastejšie vymedzený zlomovými svahmi. Tak napríklad hranicu so Stredočeskou pahorkatinou tvorí nápadný zlomový svah, zvaný načeradecký, ktorý si môžeme všimnúť v okolí Vlašimi.

Centrálna klenba má charakter paroviny, z ktorej výraznejšie vystupujú dve najvyššie hornatiny - Žďárská vrchovina a Jihlavské vrchy. Zhodou okolností obaja kulminujú rovnakou nadmorskou výškou 836 m, odborná literatúra ale uvádza, že jihlavská Javořice o celú jednu desatinu metra žďárských Deväť skál prečnieva....