Dňa 15. augusta to začalo. Pokryla nás delostrelecká paľba a paľba Stalinových organov, ktorá trvala hodiny. Stále si pamätám, že práve v tú noc došlo k zatmeniu mesiaca. Vyzeralo to, že sa to perfektne hodí do nálady súdneho dňa. Vo svojich pozíciách sme dokázali vydržať každodenné prudké útoky dva týždne. Potom hrozilo obkľúčenie, pretože Rusi dokázali napravo aj naľavo od nás prejsť rieku a postupovali pozdĺž našich krídiel. Preto prišiel rozkaz vypratať pozície a ustúpiť späť. Nasledujúcich šesť týždňov bolo to najhoršie, čo som vo vojne zažil. Každý deň nové situácie, nočné ústupy, budovanie obrany a snaha udržať pozíciu až do večera. A ďalšiu noc rovnaká hra. Spánok neprichádzal do úvahy, všetci dosahovali nadľudské výkony, aj keď mnoho našich kamarátov padlo, alebo bolo ťažko zranených. Stále počujem ich krik. na niečo také sa nedá zabudnúť.

Kniha rozpráva o osudoch nemeckého vojaka Eberharda Dennerleina. Keď vstúpil v roku 1936 do 47. ženijného práporu v Mníchove, nastal skutočný zlom v jeho živote. Zaviazal sa k tomu, že bude po celý život verne slúžiť wehrmachtu. Vo svojich dvadsiatich rokoch bol už menovaný veliteľom roty. Po vojenských misiách v Holandsku, Belgicku a Francúzsku bol v roku 1943 prevelený na východný front, kde čelil drsnej a špinavej realite vojny. Jeho ďalšie osudy sa na konci vojny pretnú aj s dejinami Československa. Z Tábora sa nakoniec dostal do ruského zajatia, kde strávil niekoľko rokov. Po celý čas si svoje zážitky a myšlienky zaznamenával do denníka, ktorý sa tak stal dôležitým svedectvom jeho života.